Pamätáte si, čo povedal Eliáš kráľovi Achábovi naposledy? S dažďom sa od dneska skončilo a aj keby si sa rovno postavil na hlavu, môj Šéf ti odkazuje, že nebude ani kvapka. (okay, nepovedal to presne takto, ale vyznelo to rovnako.) A Acháb to pochopil po svojom. Myslím tým, že očakávaná správna reakcia od kráľa, keď jeho krajina ide trpieť kvôli jeho hriechu, je sypať si popol na hlavu. Pokánie! – jedno z mojich najobľúbenejších staromódnych slov. Ale nie…. on to berie nie ako proroctvo, ale ako kliatbu. V súvislosti s tým uvažujem, my niekedy povieme niečo tvrdé a potom (dosť absurdne) dodáme, neber to osobne. Eliáš to síce nedodal, ale Acháb to aj tak neberie osobne. Nemá žiadne výčitky tým smerom, že áno, môj hriech, moja zodpovednosť, nič. Eliáš je kolektívny nepriateľ! On za to môže! Preto sa neskôr pokúsi Eliáša nájsť  a zrušiť kliatbu. Myslím, že spôsobom, že zruší kliatbu aj proroka.

málo zbožné Božie riešenia

Eliáš sa síce v Biblii objavuje na scéne trocha nečakane, ale vieme, Kto ho poslal. A ten Niekto sa o neho aj postará. Toto nie je samovražedná misia. Hospodin ukryje Eliáša pri potoku Kérit a tam ho kŕmia havrany. Nie je to Júdsko, kam utiekli ostatní zbožní, ale smer východ. Potok, o ktorom nevieme, kde presne bol (ale ak sa dostanete už tamtým smerom, určite nájdete dosť sprievodcov, ktorí vám ukážu to jediné správne miesto! 🙂

Takže Eliáš trčí pri potoku a je hladný. Boh sa aj o toto postará, ale ten spôsob, ako to robí! Používa havrany! A to sa nedá dostatočne zbožne vyložiť – myslím tak, viete, aby vám Božie skutky pasovali do vašej predstavy o Bohu. Sú síce ľudia, čo majú havranov mimoriadne radi, ale ak dobre viem, sú v menšine. Lebo keď sa tomu celému pozriete na zúbok – nepasujú. Inde v Biblii sú havrany  použité Bohom ako nástroj trestu (nie požehnania) a ešte k tomu, prosím pekne, sú to nečisté zvieratá. Ach ach. Našiel sa aj židovský učenec v stredoveku, ktorý tvrdil, že tí havrani je pomenovanie púštneho kmeňa, ktorý sa o neho staral. Ale že to vraj boli Arabi. Tak si vyberte, ktoré vysvetlenie sa vám zdá menej rúhavé… alebo pripusťte, že ani vy sa nemáte právo miešať do toho, ako si čo Boh zorganizuje. 

A tí havrani zďaleka nie sú všetko.

Takže krátka rekapitulácia: máme naštvaného Achába, krajinu postihnutú suchom a Eliáša, trčiaceho niekde pri nejakom potoku. Priznávam, ja nie som dobrá v čakaní, a zvlášť niekedy mám dojem, že je to strata času, a od ničnerobenia idem vyskočiť z kože. Ale občas ma tak osvieti a uvedomím si, že ten čas nie je premrhaný a Božie načasovanie je dokonalé. Ako keď sa pozriete dovnútra, do jemného mechanizmu hodiniek; vidíte všetky tie kolieska, ako do seba zapadajú a vy síce ničomu nerozumiete, ale aj tak vidíte, že to celé funguje. 

A potom teda Kérit, ten potok vyschne a Eliáš sa poberie do Sarepty. Sarepta bola síce fénické mesto a ležalo mimo Achábovu pôsobnosť, ale práve odtiaľ pochádzala Izébel, jeho manželka. Už som ju myslím spomínala. Na bližšie doplnenie, spomeňte si na pár negatívnych pomenovaní pre ženy a áno, väčšina z nich asi na Izébel sadne. (k nej mám ešte čo povedať, ale nechám si to na neskôr. nechcem odpútavať pozornosť. v tomto príbehu je hviezdou úplne iná žena.) Bol dôvod, aby Boh poslal Eliáša priamo tam. Do krajiny, ktorá verila Baalovi ako svojmu bohu a odkiaľ tento kult prenikol cez Izébel aj do Izraela. Schválne! Veď kde inde môžu byť Božie (Hospodinove, nie Baalove, aby bolo jasno) zázraky pôsobivejšie ako práve tam, kam si všetci myslia, že Jeho moc nemá dosah?

A ak ste si mysleli, že kŕmenie havranmi nie je ktoviečo, čo poviete na to, že Boh posiela Eliáša k pohanskej žene? Vdova s malým synom, ktorá sa ako celá jej krajina modlí k Baalovi, a okrem toho, sama nemá čo jesť. (a ešte tá vec, že budú bývať spolu… v dome… len tak, ženy bez muža a muž bez ženy… poznám ľudí, ktorí by v svojej zbožnosti radšej nechali oboch zomrieť hladom ako niečo také dopustiť.) Toto je riešenie?  Toto je riešenie? Veríte či nie, ona je to riešenie. Zoznámim vás.   

ako sa prichystáte na najhoršie?

Som vdova. Áno, mám aj meno, ale to už nič neznamená, stratilo sa, nikto ma tak nevolá a to, čo ovláda môj život, je môj status. Vdova. Žijem v meste, kde mi nikto nepomôže. Niektorí nemajú z čoho a iní by mali, ale jednoducho nechcú. Už dávno som sa na nich prestala hnevať, dávno som nad tým prestala uvažovať, lebo tým nič nedosiahnem. A ešte skôr ma to ťahá pod hladinu. 

Ale stále je niekto, na koho sa hnevám…neskutočne veľmi.  Mala som manžela, ale on tu už nie je. Prestal byť tým, kto stojí po mojom boku, kto ma ochraňuje. Jednoducho si dovolil zomrieť, opustil ma! Nechal ma samú! Viem, ako absurdne to znie, ale aj tak ho za to nenávidím; za to, že najprv vstúpil do môjho života a potom, že odišiel. A nenávidím ho aj za to, že mi dal syna, ktorého tiež nechal tu…. 
Obzerajú sa mŕtvi za tým, čo mali? Vidí nás, ako sa pripravujeme na smrť? Lebo ja svojmu synovi nemám čo dať, sme chudobní, sme hladní, a keď ho takto vidím, malé krásne milované chlapča, hovorím si, že radšej by som ho nemala, ako sa dívať na toto. A možno by som sa mala hnevať aj na môjho boha, ale v srdci cítim len prázdno. To posledné, čo mám, mu pripravím ako obeť a uvidím, čo sa stane. Je úplne jedno, či so synom zomrieme o deň skôr alebo neskôr. Takmer žiadna nádej mi už nezostala; to všetko, čo viem, je vysloviť to slovo. Nemám už čo stratiť.

zistenie, že okraj útesu je dosť dobré miesto na to, aby ste otvorili oči

Mníchov, Nemecko, 1945. Židovská matka a jej syn, ktorí ako jediní z rodiny prežili Osvienčim

Eliáš tú ženu stretol, keď pred mestskou bránou zbierala drevo. Kedže sa tam na oheň drevo bežne nepoužívalo (oveľa častejšie zvierací trus), bolo pravdepodobné, že tá žena sa chystá na niečo špeciálne. Tak napríklad obeť pre svojho boha? Mohol by jej Baal pomôcť nejakým zázrakom?
A do toho prichádza Eliáš a žiada ju o vodu. Aj keď osloviť cudziu ženu nie je niečo, čo by zbožní muži zvyčajne robili (viete, takí tí zbožní..),  žiadať o vodu nie je zvláštne. Pocestní totiž nemajú, čím by si ju zo studne nabrali. A tá žena sa otočí a tú vodu mu ide nabrať! Tak toto ma šokovalo. Ona ide zomrieť, a ešte je ochotná pomôcť nejakému cudzincovi; aj napriek tomu, že nikto nepomáha jej. Ja by som toto neurobila. Aspoň si to myslím. V poslednom čase sa držím zásady, radšej byť opatrná a nechať sa prekvapiť – aj sama sebou – ako sa nechať sklamať. Je to pohodlnejšie a pravdu povediac, niekedy mi moja vlastná naivita lezie na nervy. (neviem, čo na takéto myslenie hovoria Tam Hore, ale obávam sa, že bez komentára to nezostane 🙂 No vážne, tá žena, chystajúca sa na smrť, urobí službu mužovi, ktorý by to prežil aj bez toho. A ešte, on chce jesť? Správne počujem? Od hladnej vdovy pýtať jedlo, to je… ako sa pýtať kresťanov, či im nevadí, že v každom ich kostole visí mŕtvola muža. Viac ako nevhodné, čo vám poviem. Ale pritom to ide k podstate oveľa viac ako iné otázky. 

A ona je stále milá. Slušná a zdvorilá. Nie tak prázdno, ako je zdvorilých mnoho iných ľudí, ktorých naučili len to, že tak je to slušné; ale ona tak úprimne. Najneskôr v blízkosti smrti sa tá nacvičená a tá ozajstná zdvorilosť oddelia; tá prvá zmizne a tá druhá nás ostatných bude stále zahanbovať.

Na Eliášovi muselo byť vidno, odkiaľ je, lebo pri odpovedi sa odvoláva na jeho Boha: Akože žije Hospodin, tvoj Boh… Kto: Hospodin je Boh? Od ženy, ktorá sa práve chystá obetovať Baalovi, je odvolanie sa na iného Boha trocha nečakané. Akože žije Hospodin… nemám nič, len na posledné jedlo, na obeť, a potom mňa aj môjho chlapca čaká už len koniec. Stojím na kraji útesu a nemám kam ísť, nemôžem sa vrátiť; dá sa len stáť a pozerať do hĺbky… alebo vykročiť dopredu. A Eliáš jej hovorí, urob krok dopredu…

chcete sa naučiť lietať?

Ak sa nezbavíme svojich doterajších istôt, nenaučíme sa spoliehať na niečo nové. Napríklad na Boha. Niekedy mi je až ľúto ľudí, ktorí majú v očiach iných všetko – vzdelanie, majetok, rodinu, zdravie, úspech aj to, čomu hovoria láska, a mnohé iné veci okolo. Lebo čím viac budú spokojní so svojim životom, tým viac sa budú spoliehať na niečo iné ako na seba. A to mi je veľmi, veľmi, veľmi ľúto. V ich živote bude stále chýbať niečo dravé, živelné a túžiace, niečo neskutočne slobodné.

V jednej mojej osobnej kríze mi bolo povedané, že nie som stvorená na to, aby som sa plazila. Že Boží plán pre mňa znie: roztiahnuť krídla! Ja viem, veľmi dobre viem, že stáť na okraji útesu nie je nič príjemné. Pozeráte sa dole, okolo vás možno fúka vietor a vy máte strach, že keď zavanie trocha silnejšie, spadnete. Ale ako inak sa chcete naučiť používať svoje krídla?

Tá žena, tá pohanská vdova to urobila. Roztiahla krídla a začala sa správať slobodne. A s nádejou. To Eliášovo “neboj sa” bolo niečo ako ukazovateľ na ceste. Nemať čo stratiť je dobrý začiatok pre to, aby ste veľa získali. Urobila prorokovi posúch a uverila jeho slovám, že odteraz sa u nej ani múka, ani olej jednoducho neminú. Mám hovoriť aj to, že sa tak stalo? To bolo jasné, že?
A druhé roztiahnutie krídel u nej nasledovalo … potom. Nevieme presne kedy. Len to sa dá zistiť, že Eliáš bol stále u nej, a ona po prvom zázraku, nádejnom zázraku, držala v rukách chlapca, svojho syna čo ochorel a zomieral. Keď k nemu prišiel prorok, už nejavil známky života.
Otvorte si prosím Žalm 77 a Bibliu v evanjelickom preklade. (ostatné preklady sú slabé, a to, čo z textu urobili, zďaleka nevystihuje to, čo tam žalmista chce povedať.) A ak chcete, ak vás nikto nebude počuť, alebo ak vám je to úplne jedno, čítajte nahlas. Aby ste vedeli, ako sa cítila tá vdova. NAHLAS VOLÁM K BOHU A KRIČÍM! NAHLAS VOLÁM K BOHU, ABY MA POČUL. V DEŇ SVOJHO SÚŽENIA HĽADáM PáNA, V NOCI JE MOJA RUKA VYSTRETÁ A NEOCHABUJE, DUŠA SA MI NEDÁ POTEŠIŤ.

Zdá sa, že toto pristátie je veľmi tvrdé. Niekedy vás pred pádom nezachránia ani krídla. Ale kým nie sú polámané, stále ich môžete rozprestrieť, nie? 

Ja viem, práve jej zomrel syn, ale chcem sa zastaviť ešte pri niečom. Táto žena je úžasná! Keď sa hnevá na proroka, keď sa hnevá na jeho Boha, hovorí o svojom hriechu. Úžasná! Spomínate si na Achába? V porovnaní s kráľom, ktorý si ani náhodou nepripustí svoju chybu a dovolí, aby za jeho hriechy bola potrestaná celá krajina, je táto žena mnohonásobne vyššie. Mnohonásobne lepší príklad. Vie o svojom hriechu, pripúšťa jeho ničivú deštrukčnú silu. Hnevá sa na Eliáša, ale nepredstiera, že je nevinne trpiaca svätica (lebo aj také a takí  existujú – aspoň si to o sebe myslia).

Bože, toto chceš? toto vážne chceš?

A Eliáš zase urobí niečo nevhodné, lebo nie je ochotný akceptovať to, čo sa stalo. Ide hlavou proti múru a to je jedna z vecí, ktoré na ňom nemôžem neobdivovať. Chlapec zomrel? Myslíte si? Ešte všetci nepovedali posledné slovo! – a berie ho na ruky, pričom už toto samé je opovážlivosť. Podľa Zákona dotyk mŕtvoly znečisťuje, ale Eliáš sa momentálne nestará. (bol jeden muž, narodil sa neskôr ako Eliáš, ktorý tvrdil, že viac ako Zákon je láska…bolo to odvážne, Jemu sa to nevyplatilo, ale nám teda áno) Nesie ho do svojej izby, kladie na svoju posteľ a modlí sa. Modlí sa! Možno kričí, možno plače, možno sa modlí tak ohnivo, že od jeho hlasu takmer vzbĺkne strecha. Ale neviem si predstaviť že by pri tej modlitbe tak spôsobne, nudne sedel. Potom spočíva svojim telom na tele mŕtveho chlapca a modlí sa ďalej. Muselo to vyzerať zvláštne, ale nie je v tom žiadna mágia, žiadna ľudská moc. Toto je jeden zo symbolických prorockých činov, keď Tomu Hore, Darcovi života,  pripomína, ako stvoril prvých ľudí. Dotykom a svojim dychom. A Boh to vidí a Boh vypočúva. Chlapcovi sa znova vráti dych života.

Ako sa človek vie dostať do ohradeného mesta? Niekam, kde si myslia, že jeho Boh tam nemá moc? Nemyslím zemepisne, ale inak. Tak, že robíte na prvý pohľad absurdné nelogické veci. Tak, že prosíte jedlo od ľudí, čo sú sami hladní a tak, že oživujete mŕtvych. Eliáš dokazuje nie svoju, ale Božiu moc tam, kde si všetci mysleli, že to nie je možné. A kde je naša odvaha? Od koho sa učíme? Kým sa necháme ovplyvňovať? Ako to raz niekto múdro povedal, AK SA CHCETE NAUČIŤ LIETAŤ, PÝTAJTE SA ORLOV, NIE SLIEPOK. Myslím, že jedna dobrá lekcia o lietaní je práve za nami…