Po Veľkej noci by sa malo písať o radosti, že? Niečo v duchu, Ježiš premohol smrť, požehnanie aj pre nás, bratia a sestry, radujme sa! Auu.. Toto dnes nie som veľmi ja! V prvom rade preto, lebo ak by som už chcela osloviť spoločenstvo veriacich, zvlášť na Veľkú noc by som sestry spomenula pred bratmi…
Ale samozrejme, nielen preto. Akosi, všetky tie nedele po Veľkej Noci…. Mám pocit, že si nie som úplne istá, čo s tou slobodou. Ježiš bol vzkriesený a nikto z nás sa už nemusí báť smrti. Ale čo s tým ďalej? Obzerám sa okolo seba, hľadám vzory a príklady, krútim hlavou, aby mi nič neušlo, ale mám pocit, že týmto spôsobom získam tak maximálne bolesť krčnej chrbtice.
Nevieme, čo so slobodou. Volíme si obmedzenia, aby sme sa cítili isto. Ako bábätká, ktoré ešte prednedávnom boli v maminom lone, a aj keď sa už môžu natiahnuť, bezpečnejšie a cítia zabalené čo najviac napevno. Ale rozdiel je ten, že deti sa postupom času naučia dvíhať hlavu, naťahovať ruky a neskôr aj chodiť. Kým my slobodu, ktorú máme vďaka Kristovi, stále máme strach využívať. Volíme si ľudí, čo nás obmedzujú, žijeme vo vzťahoch, v ktorých sa cítime ako v klietke. Vyhľadávame ploty a tvrdíme, že to robíme kvôli vlastnej bezpečnosti. Teda, poviem vám, ak by malo celé kresťanstvo takto vyzerať…

Pri hľadaní príkladov som veľmi nepochodila, skôr som videla to, ako to nemá byť. Nebudem hovoriť o nejakých zásadných deštruktívnych veciach, lebo aj také by boli , ale len o hlúpostiach. O hlúpostiach, ktorými plytváme svoj život.

 žiť v minulosti
Aké jednoduché by pre učeníkov bolo po Ježišovom odchode vytvoriť nejaký klub! Stretnutia, kde by boli oni a možno ešte ďalší, čo Ho osobne poznali; rozprávať sa o Ňom a nikoho ďalšieho do ich kruhu nepustiť. Zbytočne by museli cudzím niečo vysvetľovať, dávať si námahu, aby ich zasvätili do veci, a možno by tým stratili aj ten pocit vlastnej výnimočnosti. Ak by hocikto mohol mať to, čo oni, už by to výnimočné nebolo.
Je totiž rozdiel, či hovoríme o Ježišovi minulosti, alebo vidíme, že On hýbe dejinami aj teraz. Práve na tom tak často zakopávame! (a to je nielen o Ježišovi.) Naša fixácia na hrdinov minulosti. Naše názory o tom, že to čo funguje už dávno, je určite dobré. Naša nechuť meniť veci, spôsoby, názory, sami seba. Naša nechuť akokoľvek meniť život.
Žijeme s pohľadom pritlačeným na spätnom zrkadle. A kedže – keď máte vodičák, viete to veľmi dobre – takto sa šoférovať veľmi nedá, stojíme radšej na mieste. Minulosť nemôžeme zmeniť, a možno práve to je tá istota, ktorej sa ak veľa ľudí chytá! Ak sa na to pozriete z nadhľadu, z odstupu, s otázkou čo má jeden ľudský život priniesť a ako sa má žiť, rýchlo to uvidíte. Že žiť v minulosti je teda poriadna hlúposť.
Nie, niektorým ľuďom to nevyhovoríte. Ide o to, ako sa k tomu postavíme my sami, a ako iným ľuďom dovolíme, aby nás ovplyvňovali. Zvlášť takým, ktorých celý život… je akosi prevoňaný nevyvetraným vzduchom a naftalínom. 

stále hľadať nejaké vedenie od ľudí
Pýtať si rady a hľadať múdrosť je dobrá vec. Ale v istom bode potrebujete prebrať zodpovednosť za vlastný život. Ak sa pre niečo rozhodnete, niesť si následky, dobré aj zlé. Prestať obviňovať iných z toho, čo sa vám stalo. Prestať sa hrať na obeť okolností. Viete, aké je to časté? Asi viete.
Ľudia môžu radiť, ale nikto sa nerozhodne za vás. Stále si vyberáme, koho rady počúvneme. A keď sme už pri tom… V Biblii na jednom mieste je múdrosť opísaná ako ženská postava. Chodí po uliciach, po námestiach a kričí… a už to znie dosť podozrivo. Veď ktorá slušná žena sa správa takto hlučne? No… múdrosť zjavne áno. Vyškriabe sa na hradby, prediera sa pomedzi ľudí, ide k bránam, aby ju počul čo najväčší okruh! A pýta sa, dokedy chcú ľudia milovať hlúposť?!
Múdrosť je osobne dotknutá; pýta sa: mňa nechcete?!
Napomínanie nie je príjemné, ale všetci, čo múdrosť obídu, nevšimnú si jej natiahnutú ruku, budú musieť počítať s následkami. Táto ženská postava, múdrosť ktorá sa túla po uliciach, sa mi zdá byť dosť škodoradostná. Viete, čo hovorí, keď ju odmietajú? Ja sa tiež budem smiať z nášho nešťastia, posmievať sa budem, keď vás zachváti hrôza… keď doľahne na vás úzkosť a súženie.
Auch. Tak toto bolelo. Ale ak máme možnosť mať múdrosť od Boha a my sa aj tak spoľahneme na ľudí, čia smola to bude? Ak sa rozhodneme hlúpo, môžeme sa možno dovolávať súcitu, ale…. márnosť…. neviem, či vy potrebujete, aby vás ľudia ľutovali. Na chvíľu je to možno milé, ale v konečnom dôsledku to nikdy nikam neviedlo.

niekoho napodobňovať
Spýtam sa: môžu kresťanky nosiť napríklad kožené sukne alebo červené nechty? Áno, táto otázka je svojím spôsobom provokácia. Lebo mnohí ľudia by pri tejto predstave nespokojne krútil ústami. Niečo v štýle, neviem presne vyjadriť prečo, ale je mi jasné, že sa mi to nepáči! Ale. Všetci sme originály, že? Prečo potom ani v cirkvi nevieme akceptovať ľudí, ktorí sú iní? Alebo – kedže všetci sme istým spôsobom iní – prečo nechceme akceptovať ľudí, ktorí nechcú splývať s davom? Nájsť si nejaký vzor, a slepo ho napodobňovať, alebo nájsť si zoznam kritérií a odsudzovať všetkých, čo nezapadajú, to je také kresťanské! Brr. A potom sa čudujeme, prečo má cirkev tak biednu povesť.
Ak sa rozhodnete niekoho kopírovať, môžete sa mu priblížiť, ale nikdy nebudete úplne ako on, lebo vy ste niekto iný. Ježiš na jednom mieste tiež hovoril o napodobňovaní. Povedal, nie je učeník nad učiteľa, ale dokonalý bude každý, keď bude ako jeho učiteľ. Nie, tu nemyslel kopírovať niekoho doslova. Skôr to má byť inšpirácia, motivácia v inom slova zmysle! Brať si príklad v tom, ako ďaleko jeden človek môže zájsť v hľadaní svätosti, v posúvaní vlastných hraníc, v raste do tej podoby, do akej nás Boh stvoril. Aby každý jeden z nás bol každý deň viac a viac podľa Božích predstáv. Teda viac a viac výnimočnejší a menej a menej splývajúci s ostanými.
Ak toto pochopíme, ak toto budeme žiť, prestaneme sa sústrediť na nepodstatné veci. Prestaneme sa na iných pozerať tak kriticky, lebo budeme postupne viac a viac zisťovať, koľko práce máme sami so sebou. A na posudzovanie iných nám nezostane takmer žiaden čas. (mimochodom, hádajte, ako vyzerajú moje nechty?)

nerobiť nič
Je veľa kresťanov – všimnite si prosím, že teraz nezvolávam hromy a blesky na ateistov ani na nikoho iného, tak to všetci, čo sa vás to týka, berte osobne – teda, začnem znova – je veľa kresťanov, ktorí so svojou vierou nerobia nič. Len si tak žijú, sami pre seba a tešia sa, že po smrti pôjdu do neba. Lebo veď ich všetky hriechy niekto vymaže a oni už nepotrebujú v tomto smere nič riešiť. Mohla by som hovoriť aj o zodpovednosti, o veľkej milosti, ktorú by sme mali posúvať ďalej a podobne, ale radšej sa zastavím pri istote, že mi stačí, že verím, a vstup do neba je pre mňa pripravený rovnako jasne ako červený koberec pre výnimočných hostí. Nemyslím si, že je v poriadku navrávať si, že tú istotu máte. Lebo to nie je tak celkom pravda.
Poznáte Ježišovo podobenstvo o hrivnách? Pán odchádza na dlhší čas preč a svojim sluhom dáva istý obnos, aby s ním obchodovali a priniesli ďalší zisk. Dvaja z nich urobili presne tak, ako im bolo povedané. Ale ten tretí, v strachu, že o peniaze príde – veď každý obchod v sebe nesie aj riziko – peniaze radšej zakope. A pri návrate svojmu pánovi dáva nezmenenú sumu. Hovorí, bál som sa! Ako keby strach bol dostatočným ospravedlnením…. Jeho pán sa naštve a postupuje veľmi radikálne – sumu, s ktorou sa nič nedialo, odovzdáva tomu zo sluhov, čo má najviac. A mňa teraz najviac zaujíma koniec. Dovoľte mi citovať: Onoho neužitočného sluhu vyhoďte do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.
Tkže ešte raz a stručne: nerobiť nič je nebezpečnejšie, ako sa zdá.

báť sa
V cirkvi – teraz myslím cirkev ako inštitúciu – existuje veľa strachu. Niečo, čo by tam vôbec nemalo mať miesto, až na bázeň pred Bohom. A to je tak všetko. Ale namiesto toho sledujem niečo iné: čím viac sme súčasťou cirkevných štruktúr, tým viac sa bojíme, zo strachu riešime nepodstatné veci, a namiesto toho, aby sme hovorili zreteľne, jasne a ako tí, čo stále majú chrbtovú kosť, krčíme sa niekde v kúte.
A to je tak smutné a hlúpe zároveň! My, ktorí by sme mali vedieť, aká sloboda je vo viere, ukazujeme svetu presný opak. A ak to náodou nie sme my, čo sa bojíme, tak padáme do iného extrému. Berieme sa veľmi vážne, sami sebe dokonca vážnejšie, ako Boha (aj keď z Neho je dosť pohodlné sa schovať). Strácame to, o čom Luther hovoril, že práve diabol nemá: zmysel pre humor! A namiesto toho, aby sme svoj život múdro využívali, v strachu o to, že o niečo prídeme, púšťame sa do vojen o formičky na pieskovisku. A ešte sa popri tom tvárime, akú svätú vojnu bojujeme! Lebo strach v našom vedomí aj podvedomí robí neskutočné svinstvo.
Ale toto nie je kresťanstvo, čo by som ja osobne chcela nasledovať. Ach márnosť! Väčšina ľudí sa najviac bojí smrti, a ak my ten strach nemáme, nájdeme si niečo iné? To nie je múdre použitie slobody! Viem, už sa asi opakujem. Tak na záver jednu otázku: čo by ste urobili, ak by ste sa nebáli… že to zle dopadne, že sa to nepodarí, názorov iných ľudí, možnosti totálneho zlyhania… čo by ste urobili, ak by ste nemali strach?

Na úvod odporúčam zhlboka sa nadýchnuť a pripomenúť si, akú veľkú slobodu sme dostali.
A potom jednoducho skočiť.