V roku 1612 sa konal proces so ženou menom  Jennet Preston, obvinenou z čarodejníctva. Jennet bola obvinená z očarovania muža menom Thomas Lister a a z príprav na zavraždenie jeho syna a brata. A ak predpokladáte, že tá žena z toho nevyviazla, predpokladáte správne.

tie, čo jedia zakázané ovocie

Súdny úradník si na procese dal veľmi záležať.  Dokazoval, ako bola Jennet celé roky podporovaná týmto mužom, ako mala neobmedzený prístup do jeho domu a ako dostala všetko, čo chcela. Tým všetkým chcel ukázať, aký štedrý bol tento muž a ako kruto bol oklamaný bezcitnou čarodejnicou. Ale všetko toto ukázalo aj niečo iné. Aká žena má voľný prístup do domácnosti cudzieho muža? Prečo dostane všetko, čo chce? To vyzerá nie ako podpora zbožného muža pre jeho ovdovelú slúžku; to vyzerá ako niečo viac.

Keď Thomas Lister ležal na smrteľnej posteli, vykríkol s veľkou nástojčivosťou, Jennet Preston ťažko dolieha na mňa, Prestonova manželka ťažko dolieha na mňa. Význam tých slov sa nám trocha stráca v preklade (stredoveká angličtina…), ale súčasníkom to neušlo. Po meste sa začali šíriť chýry o ehm, povahe vzťahu tých dvoch a viete si predstaviť hanbu Thomasovej legálnej manželky a jeho detí. Dá sa s tým niečo robiť?

Pri troche snahy sa všetko dá vysvetliť iným spôsobom, a aj tento výkrik muža na smrteľnej posteli. Nie volanie po milenke, ktorú chce ešte naposledy vidieť, lebo má strach zo smrti. Ale ako obvinenie tej, ktorá za to môže. Bolo oveľa pohodlnejšie obviniť Jennet z čarodejníctva ako priznať, že vážený muž mal dlhoročnú milenku. Chudobné nevzdelané ženy boli logický cieľ na obvinenie z čohokoľvek, ale zámožní vplyvní muži boli celkom iná kategória.

Jennet Preston bola uznaná vinnou z čarodejníctva a stálo ju to život.   

ideálna návnada

Ježiš bol už v Jeruzaleme a vyučoval v chráme, keď na seba začal priťahovať väčšiu a väčšiu pozornosť. Hovorí o Mojžišovom zákone a o mnohých ďalších veciach, ale nie tak, ako ľudia boli doteraz zvyknutí. Ježiš ide do hĺbky, vysvetľuje význam. Povie sám o sebe, že je živá voda a ľudia o ňom začnú hovoriť, že je prorok. A ešte začne debatu o Mesiášovi a ja by som povedala, že niektorých ľudí tým vyslovene provokuje. Farizeji vidia, že ľudia stoja za Ním, a potrebujú Ho na niečom nachytať.

Preto na ďalší deň, keď znova príde do chrámu, Mu pripravia prekvapenie. Privedú pred Neho ženu a povedia o nej, Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. A potom spomenú to, ako sa podľa nich má táto situácia riešiť, a povedia,  Mojžiš nám v Zákone prikázal takéto ženy ukameňovať. Čo teda povieš ty? Prípad vyzerá jasný. Ženu chytili priamo pri čine a to, čo s ňou majú robiť, je dané. Tak niet čo váhať, že? Cudzoložila? Fúj! Kamene do nej!

Evanjelista, ktorý o tom píše, s prehľadom poznamenáva, že farizeji Ježiša skúšajú, aby Ho mohli obžalovať. A nebol by to Ježiš, keby zdanlivo jasnú situáciu zase neskomplikoval. Čo na to povie? NIČ. Namiesto toho sa zohne a píše prstom po zemi. Oni sa Ho však neprestávajú vypytovať a doslova hučať do Neho, veď predsa len, tak dobrá situácia, tu nemôže byť žiadna pochybnosť, a ak tento muž povie niečo iné ako Mojžiš, je odpísaný. A farizeji majú o starosť menej.

Ale keď neprestávajú, Ježiš sa dvihne a povie, kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň! A zase sa zohne a píše prstom po zemi. Následne  nato nastáva pre mňa nepochopiteľný neuveriteľný moment, asi v takej intenzite, ako keď Ježiš chodil po hladine mora. Všetci, ktorí stoja okolo Ježiša a tej ženy, odchádzajú. Jeden po druhom. Púšťajú kamene, už nič nevykrikujú ani sa nepýtajú, len bez slov idú preč.  Ak ste niekedy boli na Blízkom východe a videli ich temperament v akcii a zažili ste nepokojný nebezpečný zúrivý dav, kopu ľudí, v ktorých to doslova vrie a sú pripravení explodovať, viete, aké neuveriteľné to je.

Záveru príbehu zdanlivo chýba akákoľvek dráma. Keď Ježiš zistí, že so ženou ostal na mieste už len On sám, znova sa vzpriami (páči sa mi toto slovo) a spýta sa jej, žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Ona Mu povie, nikto, Pane! A On jej hovorí, ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš! A ja si hovorím, to je všetko?!

vyjadrujme sa presne

Hovorí sa (v kuse to niekde okolo počujem), že táto doba je posadnutá sexom. Ja si myslím, že je to pravda aj v cirkvi, ale presne opačným spôsobom. My o sexe nehovoríme vôbec. Pravdepodobne si stále mnohí myslia, že to je prevencia akejkoľvek nemorálnosti (prosím tých, čo si to nemyslia, aby sa nesmiali tak nahlas).

Takže pre pripomenutie, zákaz cudzoložstva je obsiahnutý v Desatore. Je to šieste alebo siedme prikázanie – záleží na tom, odkiaľ ho čítate (v origináli prikázania nemajú čísla). A opakujem, znie: Nescudzoložíš. (evanjelický, katolícky aj ekumenický preklad.)

Niekde, myslím mimo Biblie to občas niekto uvedie ako Nezosmilníš a autori sa tvária že je to to isté, ale dovoľte mi povedať že nie. Cudzoložstvo je sex mimo manželstva s tým, že minimálne jeden zo zúčastnených je v manželstve s niekým iným. Smilstvo je sexuálny vzťah medzi ľuďmi, ktorí nie sú navzájom zosobášení, no nie sú v manželstve ani s nikým iným. Na smilstvo si občas stačí človek aj sám, ale pri cudzoložstve sa predpokladá prítomnosť ďalšieho človeka.

(jednoducho je pohodlnejšie obísť sex úplne. tváriť sa, že neexistuje, že to nie je náš problém. že deti prichádzajú na svet magickým tajuplným spôsobom a ak by sme o tom chceli hovoriť podrobnejšie, poškodí sa nám svätožiara. )

Predpokladám, že pre niektorých z vás toto nie je pohodlná téma a najradšej by ste sa akýmkoľvek takýmto rozoberaniam úplne vyhli. Nechcem provokovať (aspoň nie teraz..), skôr úprimne obdivujem, že vôbec čítate tento blog. Rozdiel medzi cudzoložstvom a smilstvom je v tom, že pri tom prvom spomínanom človek nie je sám. A ak tú ženu pristihli pri cudzoložstve, kde je muž, ktorého pristihli spolu s ňou?

Tento príbeh je zaujímavý v mnohých smeroch. Stále mi napríklad chodí po rozume, koľkých kresťanov by zastavila veta, kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameňom… Ale dnes zostanem pri tej myšlienke, s ktorou som začala. Je to tak, že hriechy žien sa v porovnaní s hriechmi mužov posudzujú ako horšie? Že to funguje stále, povie sa, že mladí chlapci sa potrebujú vybúriť a všetci radšej obídu podrobnosti toho vyburovania sa? Ale keď to isté robia dievčatá, tak pre ne potom existujú len škaredé pomenovania? Stále je pravda, že pri mnohých mužoch sa ich hriechy prehliadnu, zvlášť ak sú v nejakej pozícii? Napríklad v cirkvi….?

Podľa mojich skúseností – áno. Áno na všetko vyššie spomínané. Chlapcom a aj dospelým mužom sa niektoré veci ľahšie prepáčia. Alebo prehliadnu. Nie som jediná, ktorá už počula viaceré príbehy…o ľuďoch (s veľkou prevahou o mužoch), ktorí stále stoja v službe cirkvi, a to, že prestúpili vyššie spomínané prikázanie, je ich súkromná vec. Alebo že sa to vlastne ani nikdy nestalo, áno, tak to treba brať!

A stále s tým nikto nič nerobí. Tvárime sa, že sa vlastne nič nestalo. Ale mňa to chvíľami už celkom slušne vytáča.

Nejde o to, že teraz my dokonalí budeme súdiť ostatných. Ak by sa Ježiš spýtal, kto z vás je bez hriechu, ja prvá by som musela pustiť kameň.

Ale na to, aby sme od Neho počuli, odteraz viac nehreš, potrebujeme ten hriech – bez ohľadu na motívy, pohlavie alebo status – najprv priznať.

Práve som si niečo uvedomila.

Mám ako žena jedno šťastie, a to, že mňa upáliť už nemôžete.